Po celý život sa vyhýbajú prekážkam. Sú pripravení na zrážky, pozerajú na okolitý svet očami so slabým zrakom. SLABOZRAKÍ.

Zrážky so stĺpikmi mimo zorné pole, potknutia o splývajúce nerovnosti, priehlbiny... pozor si dávajú na nepripravené chodidlo, ale i nevedomých ľudí. Nepríjemne môžu prekvapiť tenké konáre bez listov vo výške očí. Pokiaľ idú krokom a nikam sa neponáhľajú, tak tie ich zrážky bývajú komické, banálne. Ak sa však niekam začnú ponáhľať, bežia. Rútia sa za cieľom, či doň a vtedy môžu mať kolízie následky fatálne...

V živote zrakovo postihnutého atléta, šprintéra, či šprintérky – aj poloprázdne haly bývajú nebezpečné.

Paralympionička Hanka počas tréningov v hale so zrážkou počíta. Trochu bojuje nielen s únavou, ale aj s obavami z toho stretu. Veľa jej štartov v športovej hale sprevádza potláčaný strach. Tréner jej síce pred vyštartovaním vizuálne skontroluje dráhu, v ktorej sa má pohybovať, no stačí zlomok sekundy, aby sa situácia zmenila.

V hale, ale ani na štadióne, nikdy nie sme sami. Štart na tlesknutie - a Hanka beží... naberá rýchlosť... ukrajuje metre... do jej dráhy vstupuje niekto, kto ju nepozná. Myslí si, že ona ho obehne, nevie, že musí uhnúť on, že jej zorné pole je obmedzené na vzdialenosť 90-120 cm. Za touto hranicou je pre ňu biela hmla z ktorej objekty a osoby vystupujú rýchlosťou cca 7 m/sek... Pri tejto rýchlosti jej zostáva 0,2 sekundy na zastavenie, alebo vykonanie úhybného manévru... a to na vzdialenosti cca 1 meter... niečo musí vymyslieť. Potrebuje výbornú reakciu nielen na štarte, musí ju mať však počas celej dráhy aktivovanú. Často čaká na haváriu... ten pocit ju najmä v hale brzdí. Keď blížiacu sa kolíziu zaregistruje, má cca 1 m, aby beh zastavila. Samozrejme sa to pri plnom nasadení nedá. Môže sa len vyhnúť, uskočiť a čelný náraz zmeniť na menej bolestivý stret pod uhlom...